oxid

Veľkohubé vyhlásenia o utratených stámiliónoch či plánoch získať Oscara, divácke rekordy v českých aj slovenských kinách... Nič z toho nedokázalo otupiť moje obavy, že velikán Jakubisko (za výdatnej pomoci až príliš agilnej manželky) vyprodukuje po nepodarenom filme Post Coitum ďalší prepadák.

A tak som sa, omnoho neskôr, ako by sa na Jakubiskov formát patrilo, stal svedkom príbehu o strašlivej Bátoryčke. A musím potvrdiť, že sa mi naozaj zdal strašný.

V polovici filmu ma fakt mrzelo, že som nepočítal, koľkokrát sa na plátne objavil pohľad na vzdialený hrad s rozsvieteným jedným oknom, v popredí s mrzkými krákajúcimi krkavcami, sprevádzanými vzdialeným vytím vlkov...  Alebo pohľady cez šíre lúky, plné farebných kvetov, v diaľke lemované majestátnymi horami so zasneženými vrcholkami. Až oči vlhli.

Mimoriadne ma zaujala aj scéna, v ktorej Ferenc Nádasdy diktuje ospravedlňujúci list pre manželku uprostred bitevnej vravy. Bomby vybuchujú všade okolo, dym dymí, vojaci jačia.. ale on zasnene myslí na svoju milovanú ženu. Bravúrna pasáž filmu, akoby vystrihnutá z nejakej prvotiny pubertiaka, točiaceho na videokameru kúpenú v Tescu.

Celý "veľkofilm" je plný patetických a prázdnych obrazov, záverečná scéna horiacej izby, uprostred ktorej Bátoryčka so zopätými rukami nábožne spieva a umiera, je toho absolútnym dôkazom. Napriek fantastickej zápletke, ktorú autorom ponúkla povesťami opradená história, sa dej sa posúva dopredu pomaly a často úplne nelogicky.

Alžbetu napríklad na mol ožratý Nádasdy brutálne znásilnil, čím spôsobil potrat túžobne očakávaného syna, jeden list však vrátil vzťahy manželov do normálu... Krvácajúca a ryčiaca Bátoryčka síca pocítila stratu syna tak intenzívne, že jeho mŕtve telíčko dala zamraziť do ľadovej kocky, aby ho maliar mohol namaľovať, jej city k manželovi to ale zásadne nenarušilo. 

Vrcholom celého filmu je zhruba v polovici nástup komickej dvojice mníchov-vyšetrovateľov. Postava Bolka Polívku akoby vypadla z iného filmu. Diváci sa v kine na jej vtípkoch ani nesmiali, pretože popri ostatnom deji plnom drastických scén pôsobili zabávači absolútne nepatrične a nútene.

Dvojica sa navyše nápadne podobala na iný pár mníšskych detektívov z historického filmu Meno ruže. A aby to nestačilo, autori spravili zo žobravého mnícha paródiu Leonarda  Da Vinciho. Polívka používal pračudesných predchodcov fotoaparátu, gramofónu či dokonca padák.... Pri najväčšej snahe som nepochopil, na čo to bolo dobré....

Záhadou pre mňa ostáva aj to, kam sa podel ten obrovský balík peňazí, ktorý za film producenti (a rôzne štátne útvary) utratili. Kostýmy hlavnej hrdinky boli fantastické, to uznávam. Ale aby vo "veľkofilme" útočila na dedinu horda falošných Turkov v počte dva, to sa mi zdá pomerne málo. A úprimne priznám, že málo by mi bolo, aj keby ich bolo zo dvadsať.

Celý film tak vyznieva absolútne plytko. Trápny pátos a jednoduché dialógy spôsobili, že hraniu hercov sa nedá uveriť. A nezachránil to ani výkon (a pekné kozy) hlavnej protagonistky Anny Friel. Pre porovnanie odporúčam všetkým vyhrabať videopásku so spomínaným Menom ruže.

Moje obavy z filmu sa naplnili do poslednej bodky. Film je taký rozplizlý, že ak by som ho sledoval v TV, už dávno by som prepol na Eurosport. A dokonca by som si radšej pozrel aj reklamné spravodajstvo TA3.  Šarmantné dialógy zo "Sedím na konári a je mi dobre" či príjemná mágia "Perinbaby" sú dávno preč.

Ale je možné, že umeniu vôbec nerozumiem. A možné je aj to, že keď budem starý a senilný, za žiadnu cenu si nepriznám, že som starý a senilný.

P.S.: A aby som nezabudol - scéna jazdiacej spovedeľnice počas sexuálneho splynutia Erzsébet s Caravaggiom už nebola ani len na smiech.